Nadpis článku (bohužiaľ) nie je môj výmysel. Požičala som si ho od Byron Katie, jednej z mojich obľúbených autoriek.
Tá veta sa mi vryla do mysle hneď na prvýkrát. Ako to, že nám nikto nemôže ublížiť, veď ľudia si od nepamäti ubližujú hlava-nehlava. Moje najväčšie zivotné traumy tiež nepochádzajú z nejakých veľkých tragédii, ale práve z toho, ako mi niekto niekedy ublížil, ako ma ponížil, podviedol, opustil, atď. Že som si to vlastne všetko robila sama? To nedáva zmysel!
Toto som si vtedy hovorila, a možno si to teraz v duchu hovoríte aj vy. Lebo veď ľudia si naozaj robia hrozné veci. Stačí sa pozrieť k susedom na Ukrajinu. Dá sa povedať, že veľká časť ľudského utrpenia v našej histórii bola spôsobená inými ľudmi.
Utrpenie je vždy “psychologické”
Samozrejme, nechcem tvrdiť, že ľudia si nerobia zlé veci. Robia ich, a robia ich často, väčšinou neúmyselne, no veľakrát aj úmyselne. Napriek tomu platí, že skutočné utrpenie si spôsobujeme sami. K pochopeniu tohto tvrdenia si musíme najprv vysvetliť, čo je skutočné utrpenie.
Ako hovorí Eckhart Tolle, skutočné utrpenie je vždy psychologické. Ak napríklad spadneme a zlomíme si nohu, to ešte nie je skutočné utrpenie. Je to určite diskomfort, nepríjemnosť, veľká fyzická bolesť, no nie utrpenie. To vzniká až v momente, keď tú udalosť zasadíme do nejakého negatívneho kontextu, čiže pridáme k nej príbeh. Ako to vyzerá? Tak, že si v duchu začneme hovoriť veci ako “nemôžem uveriť, že sa mi to stalo! Už zase ja a práve teraz, keď mám tento dôležitý projekt. Prečo musím mať vždy takúto smolu?”
Ďalšou dôležitou “ingredienciou” utrpenia je to, že sa bytostne dotýka našej identity. Že tá negatívna udalosť – v tomto prípade zlomená noha – sa stáva dôkazom toho, že sme nejakým spôsobom nehodní. Akoby sa nám tie zlé veci diali vlastne preto, lebo sme nedostatoční: nehodní lásky, nie dosť dobrí, neschopáci, lúzri, atď.
Trpíme významom
V skutočnosti sú tieto dve veci – samotná udalosť a príbeh, ktorý k nej pridávame, od seba úplne oddelené. V skutočnosti spolu vôbec nesúvisia, to iba my ich spájame. Väčšinou je však deliaca čiara medzi nimi pre nás neviditeľná, pretože si príbehy nášho utrpenia vytvárame automaticky, bez rozmýšľania. Sú ľudia, ktorí sú schopní aj k tej najbanálnejšej udalosti vymyslieť takmer hororový príbeh, a tomu už hovoríme duševná porucha. Neuvedomujeme si však, že v malom to robíme všetci.
Znamená to, že trpíme vlastne významom, ktorý dávame udalostiam v našom živote, nie samotnými udalosťami! A špeciálne významom týkajúcim sa nášho sebahodnotenia. Ako v uvedenom príklade, kde sme sa od nešťastnej náhody – pádu a zlomenej nohy – v duchu dostali k tomu, že sme tí najväčší lúzri pod slnkom, lebo “stále” sa nám niečo zlé deje.
Predstavme si však, že by sme v deň svojho úrazu vyhrali aj hlavnú cenu v lotérii. Zrazu by už zlomená noha úplne stratila význam, a my by sme aj napriek bolestiam pravdepodobne plávali v eufórii a predstavovali si svoj nový život milionára. Vidíte, ako môže mať rovnaká udalosť rozdielny význam v závislosti od kontextu?
Najviac bolia rany na duši
Možno si teraz hovoríte: dobre, zlomená noha je banalita. Ale čo v prípadoch, kedy si ľudia fakt hnusne ubližujú a robia to zámerne? Keď si klamú, podvádzajú či okrádajú sa, znásilňujú, týrajú, atď. Aj vtedy si obete spôsobujú svoje utrpenie sami?
Akokoľvek nezmyselne to môže znieť, no odpoveď je áno. A nechcem tým v žiadnom prípade znevažovať utrpenie obetí znásilnení, týrania, či akýchkoľvek iných hrozných vecí tvrdením, že ich utrpenie nie je skutočné. Určite je pre nich skutočné a hrozné, no myslím si, že aj v týchto prípadoch platí, že najviac bolia rany na duši, nie na tele.
Napríklad práve pri obetiach znásilnení sa často stretávame s tým, že aj roky po udalosti trpia pocitmi poníženia, menejcennosti, či akejsi “špinavosti”, ktoré im často znemožňujú mať normálny partnerský vzťah. Je jasné, že už to dávno nie je tá samotná udalosť, ktorá ich trápi, ale význam, ktorý jej dali vo vzťahu k sebe samým. A ten hovorí: ak ti toto niekto mohol urobiť, to znamená, že si menejcenná, nehodná úcty, že si nič! A túto špinu zo seba nezmyješ do konca života!
Ako sa zbaviť utrpenia
To samozrejme nerobí ich utrpenie o nič menším, práve naopak. Najväčšou zákernosťou týchto príbehov je to, že sa tvária totálne reálne, akoby boli naozaj skutočné! Väčšinu z nás preto dokážu dokonale oklamať, tak, že im veríme na sto percent. No “dobrá správa” je, že ak si našu bolesť spôsobujeme sami nejakou interpretáciou udalostí, dokážeme sa jej aj zbaviť tým, že tú interpretáciu zmeníme.
Samozrejme, nejde to zo dňa na deň, chce to hlboké uvedomenie a vnútornú prácu, no je to možné. Deje sa to aj spontánne, väčšinou vtedy, keď je naše utrpenie také veľké, že máme pocit, že už to viac nevydržíme. Vtedy dochádza k niečomu, čomu hovoríme vnútorné odovzdanie sa (angl. surrender).
Je to stav, kedy prestávame s daným pocitom/bolesťou bojovať, vzdorovať jej, čím ju podvedome posilňujeme, a začneme ju prijímať takú, aká je. Zároveň s tým sa vnútorne vzdávame interpretácií, ktoré sme dali danej udalosti, a ktoré boli skutočnou príčinou nášho utrpenia.
Nemusíme čakať na najhoršie
Nemusíme však čakať, kým nám bude najhoršie, aby sme sa zbavili našich “mindrákov”. Ak si uvedomíme, že sme to my sami a naše myšlienky, kvôli ktorým trpíme, môžeme začať ihneď. Ako to urobiť? Je to v podstate jednoduché. Položme si otázku: čo je to, čo nám v našom živote najviac prekáža, čo nám nedovoľuje byť šťastnými, napredovať, žiť svoj život tak, ako by sme chceli?
Väčšinou to budú veci ako: moji rodičia ma nemali dosť radi, podviedol ma manžel, všetci ma opustili, atď. Keď sa nám podarí toto identifikovať, relatívne ľahko uvidíme aj myšlienky o nás samotných, ktorým sme v tejto súvislosti uverili. Najčastejšie pôjde o presvedčenia typu: nie som dosť dobrá/ý, schopná/ý, nezaslúžim si lásku a uznanie iných, mne sa to nemôže podariť, a podobné.
V tejto fáze už veľmi pravdepodobne uvidíme, aké sú tieto myšlienky nezmyselné, a akí sme boli nevedomí, keď sme im dovolili riadiť náš život. Takže najbližšie, keď príde ten starý známy “blbý” pocit – a buďme si istí, že príde, pretože naše telo si naň privyklo, takmer ako na nejakú drogu -, zvedomíme si ho, a okamžite si vnútorne zopakujeme, že pochádza z našich falošných presvedčení. Spočiatku sa nám to bude zdať možno divné, až neprirodzené, no je potrebné, aby sme si to opakovali stále dokola ako papagáje, pretože toto je spôsob, akým sa učí naša podvedomá myseľ.
Najväčším nepriateľom je naša nevedomosť
Buďme pripravení aj nato, že najmä v stresových situáciach sa naše staré vzorce opäť aktivujú. Je to “normálne”, nehnevajme sa za to na seba. Naopak, oceňme, že to dokážeme spätne identifikovať, pretože to je cesta, ako naše vzorce zmeniť. Aj tu platí, že čím sme vedomejší, to znamená, že si uvedomujeme naše myšlienky a z nich prameniace pocity, tým rýchlejšie budeme napredovať. Našim najväčším “nepriateľom” je teda vlastná nevedomosť, ktorá dovolí akýmkoľvek myšlienkam prebrať kontrolu nad tým, ako sa cítime a ako konáme.
Už rozumiete, ako si nevedome ubližujeme? Našťastie, platí to aj naopak. Sme to taktiež len a výlučne my sami, kto nás môže “urobiť” šťastnými. O tom však už v nejakom inom texte.
